Ešte donedávna nedocenený, dnes Baltský región zohráva stále väčšiu rolu v európskej geopolitike, architektúre globálnej bezpečnosti i hospodárstve. V regióne Baltského mora sa stretávajú konkurenčné politické a vojenské bloky (NATO a EÚ na jednej strane a Rusko na strane druhej) a križujú sa vzájomné i odlišné záujmy rôznych štátov.
Región bohatstva
Pred tým než pristúpime k analýze geopolitického významu baltského regiónu, bolo by dobré definovať, o aké teritórium sa konkrétne jedná. Región Baltského mora (Baltic Sea Region, BSR) je vzhľadom na ťažkosti spojené so zakreslením jeho hraníc nejednoznačným pojmom. V súčasnosti čoraz častejšie prevláda pohľad, že do BSR patria nielen krajiny na pobreží Baltského mora, ale takisto tie, ktoré sú s ním spojené len hospodársky alebo geograficky. Podľa najobjektívnejšieho kritéria, hranica Regiónu Baltského mora sa približne prekrýva s hranicou úmoria Baltského mora: a teda do BSR okrem deviatich pobrežných krajín patria i niektoré regióny periférnych území: Bieloruska, Ukrajiny, Nórska, Česka a Slovenska. „Baltskosť“ Slovenska je iba symbolická – do Baltského mora sa vlievajú len rieky Spiša a Tatier (Poprad a Dunajec), ale predsa to stačí , aby na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre fungovalo oddelenie Baltskej Univerzity zo švédskej Uppsaly, o čom bude reč nižšie.
Medzi baltskými krajmi nechýbajú ani svetoví lídri v niektorých oblastiach. Švédsko, Nórsko, Dánsko a Fínsko patria do prvej desiatky krajín s najvyššou životnou úrovňou na svete. Sú to tiež svetoví lídri v oblasti ochrany životného prostredia, nízkej úrovne korupcie a kriminality a technologického pokroku. Nemecko – jedna z najväčších svetových ekonomík, a Rusko – územne najväčší štát sveta, plniaci ohromnú rolu v oblasti zásobovania ropou a zemným plynom, majúci ambíciu návratu do roly ak nie globálnej, tak prinajmenšom regionálnej veľmoci. Malé Estónsko je svetovým lídrom v oblasti informatizácie. Pri Baltskom mori nechýbajú ani „hospodárske tigre“: takto boli nazvané: Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko a tiež periférne, alebo ako si kto vyberie – nachádzajúce sa v susedstve tohto priestoru - Slovensko. Vďaka nim bol Baltský región v ostatných dvadsat rokoch najrýchlejšie sa rozvíjajúcou časťou Európy, čo viedlo k rastu záujmu o túto časť nášho kontinentu zo strany globálnych investorov.
Región zmrazených konfliktov
Baltský región bol počas predchádzajúceho tisícročia arénou vojen medzi najväčšími európskymi impériami. Začalo to Vikingami, nasledoval rozkvet dánskeho impéria a ešte neskôr vojna o dominanciu medzi Švédskom, Nemeckom, Poľskom a Ruskom. Moc stredovekého Poľska bola opretá o obchod s obilím, splavovaným Vislou do Gdaňska – akonáhle Poliaci stratili kontrolu nad gdaňským prístavom, začali sa problémy, ktoré viedli až k úpadku Rzeczypospolitej. Aj pre Rusko bol Balt oknom do sveta – nie náhodou bolo za hlavné mesto impéria zvolený európsky Petrohrad, nazývaný tiež Benátky Severu.
V čase Studenej vojny sa Balt stal hranicou medzi dvoma svetmi s ohromným vojenským významom. Západné Nemecko, Nórsko a Dánsko patrili do NATO a Európskeho spoločenstva, a Sovietsky zväz a Poľsko – do nepriateľského socialistického tábora. Medzi nimi fungoval nárazník v podobe neutrálnych - hoci patriacich k západu - krajín Švédska a Fínska. Celý Balt bol plný vojnových lodí a v plánoch západných i sovietskych stratégov sa mal stať prvým miestom eventuálneho stretu medzi NATO a ZSSR.
Na šťastie sa tak nestalo, komunistický tábor padol, a štyri štáty bývalého východného bloku (Poľsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko) vstúpili do NATO a EÚ, po tom, čo tak pred nimi urobili Švédsko a Fínsko. V súčasnosti sa v Bruseli o Balte často hovorí ako o „vnútornom mori Únie“. Je to však len čiastočná pravda, keďže Balt je opäť arénou konfrontácie a zároveň spolupráce medzi Úniou a Ruskom vyznávajúcim iný hodnotový systém.
Baltské Rusko
Hoci je Rusko skôr kontinentálnym štátom, má prístup k niekolkom moriam na dvoch kontinentoch. Avšak práve Balt je pre Kremeľ najdôležitejším „oknom do Európy“, o čom svedčia ohromné investície, vložené do regiónu po nástupe k moci Vladimíra Putina v roku 1999.
Po rozpade Sovietskeho zväzu Moskva stratila kontrolu nad väčšinou svojich baltských prístavov, ktoré sa ocitli na území nezávislých republík: Litvy, Lotyšska a Estónska. Podobne väčšina čiernomorských prístavov sa ocitla na Ukrajine a v Gruzínsku. Baltský Kaliningrad a Petrohrad a čiernomorský Novorossijsk mohli obslúžiť iba okolo 20 % objemu morského obchodu Ruska s Európou a svetom. Rusko preto muselo používať prístavné služby svojich západných postsovietskych susedov, s ktorými nemalo najlepšie vzťahy. Ruský tranzit bol napokon jednou z príčin dynamického hospodárskeho rastu Lotyšska, kde tvoril vyše 10 % percent HDP, a v menšej miere aj Litvy (niekoľko % HDP). Po roku 1999 si ruské vedenie uvedomilo, že sa neoplatí míňať takýmto spôsobom niekolko sto milionov dolárov ročne v prospech susedov a rozhodlo sa pre výstavbu vlastnej prístavnej infraštruktúry.
Čo je zaujímavé, takmer celý investičný prúd smeroval na Balt, úplne zanedbávajúc čiernomorský vektor (tu sa zatiaľ spolieha na tranzit cez ukrajinské prístavy). Neďaleko Petrohradu bol od nuly vybudovaný veľký a moderný kontajnerový prístav Usť-Luga. Vo Fínskom zálive povstal úplne nový ropný prístav Primorsk, vďaka ktorému Rusko nebude závislé od tranzitu cez Ventspils (Lotyšsko) a Gdaňsk. V intenzívnej výstavbe sú tiež prístavy v Kaliningradskej oblasti. Nemenej významné sú aj investície na pevnine: gigantický projekt Baltského ropovodu dopravujúceho sibírsku ropu do Primorska a diaľnica a expresná železnica na trase Moskva – Petrohrad - Usť-Luga.
Obraz dotvára neobyčajne nákladný (vyše 10 mld USD) projekt baltského plynovodu Nord Stream, a tiež ohromnými prostriedkami udržiavané vojenské základne v Kaliningradskej oblasti. Všetko preto, aby bolo možné obísť tranzitné krajiny a prepravovať kontajnery, ropu a plyn cez Balt bez sprostredkovateľov. Kremeľ vníma „baltskú expanziu“ nielen ako formu ekonomickej politiky, ale ako vec hrdosti, dôležitú súčasť svojej prestíže. Hoci je Rusko vo všeobecnosti krajinou dosť chudobnou, na niekoľkých miestach tejto obrovskej krajiny sa žije na európskej úrovni, ba lepšie, než v Bratislave. Okrem Moskvy k týmto oázam ruského blahobytu patrí aj baltský Petrohrad a Kaliningrad, pomocou ktorých chce eurázijské Rusko potvrdiť svoju prítomnosť ako jedného z hlavných hráčov v Európe.
Ekologické vojny
Ako sme už spomínali, Balt sa stáva arénou zápasu najdôležitejších hráčov Európy: Nemecka, Ruska, NATO, EÚ a dokonca USA (nie náhodou práve pri Baltskom mori USA umiestnili svoje vojenské základne – napr. Raketová základňa v poľskom Morągu). Vo všeobecnosti však má toto súperenie stále menej vojenský charakter – otvorená vojna Ruska a NATO je málo pravdepodobná, a ak by sa už mala odohrať, tak skôr na perifériách (napr. Kaukaz, Balkán), a nie v srdci Európy. V súčasnosti sa v súvislosti s bezpečnosťou stále častejšie hovorí o energetickej bezpečnosti, o použití ropy a plynu pre politické účely. Ešte novšia tendencia, ktorá sa objavila v posledných rokoch práve na Balte, sú „ekologické vojny“, teda vedomá manipulácia argumentami z oblasti ochrany životného prostredia s cieľom dosiahnutia politických cieľov a prekazenia strategických cieľov iného štátu.
Na priebeh „ekologických vojen“ je Balt vhodnejší, než akýkoľvek iný európsky región. Baltské more je veľmi silne znečistené a mimoriadne zraniteľné – veľmi ľahko možno vyvolať nenapraviteľnú ekologickú katastrofu. Do Baltu sa totiž vlieva veľa znečistenej vody z ohromne rozsiahleho úmoria, ktoré je silne urbanizované. Znečistená riečna voda nemá veľa možností zmiešať sa s čistou a čerstvou vodou z Atlantického oceánu, pretože Balt je s Atlantikom spojený úzkymi a plytkými (max. 15 metrov) Dánskymi úžinami. Silný prílev sladkej vody z riek spôsobuje, že Balt nie je slaným morom, ale nanajvýš poloslaným: slanosť činí iba 7-12 ‰, zatiaľ čo Adriatické more má 30-38 ‰. A nízka slanosť má za následok, že Balt je mimoriadne slabo odolný voči znečisteniu a prírodným kataklizmám. Naviac, na dne Baltského mora sa nachádza „ekologická bomba“ z 2. svetovej vojny: Rusmi potopená chemická zbraň, vraky lodí z nebezpečným materiálom, a dokonca nádoby s rádioaktívnym materiálom. Jedným slovom, stačí naozaj málo (výbuch podmorského plynovodu, potopenie ropného tankera, pohyby morského dna), aby vznikla vážna ekologická katastrofa, hoci v prípade iných morí by následky podobných udalostí boli minimálne.
Aby mohli zabrániť týmto hrozbám, baltské krajiny sa združili v organizácii HELCOM (Helsinská komisia, ktorá má na starosti dodržiavanie článkov Helsinskej konvencie o ochrane životného prostredia Baltského mora a jeho úmoria z roku 1992) a prijali rad záväzkov ohľadom ochrany tohto mora. Hoci pod väčšinou z nich je podpísané aj Rusko, Moskva veľa záväzkov nedodržuje (napr. tie z nich, ktoré sa týkajú prísnych pravidiel plavby tankerov). Spôsobuje to ostrú kritiku zo strany Európskej únie, ktorá sa snaží vymôcť od Moskvy dodržiavanie prijatých záväzkov.
Na prvý pohľad nevinné ekologické normy sa môžu krížiť so strategickými plánmi Ruska alebo iného baltského štátu. Napríklad uznanie Ruskom štatútu PSSA pre Baltské more (štatút obzvlášť zraniteľného mora), na čo tlačí EÚ, by spôsobilo koniec používania väčšiny ruských tankerov, ktoré nespĺňajú prísne kritériá. Tým, že baltské krajiny sprísňujú ekologické normy, nielen vyjadrujú starosť o životné prostredie, ale chcú Rusko prinútiť používať pevninské cesty a potrubia (napr. Družbu, ktorá prechádza aj Slovenskom), zatiaľ čo Kremeľ chce obchádzať Strednú Európu a ropu transportovať námornými cestami.
Avšak najlepšou ukážkou „ekologickej vojny“ boli peripetie okolo blokovania plynovodu Nord Stream, trvajúce od roku 2006 do 2009 kvôli Švédsku, Dánsku, Fínsku, Poľsku, Litve, Lotyšsku a Estónsku. Menované krajiny nechceli dopustiť výstavbu tohto plynovodu z politických dôvodov, ale na jeho blokovanie používali zdanlivo neutrálne ekologické argumenty. Upozorňovali na hrozby, ktoré boli spojené s výstavbou plynovodu v miestach uloženia jedovatých chemických zbraní alebo pripomínali rad menších nebezpečenstiev. Hoci výstavba sa napokon začala, „antiruskej“ koalícii sa podarilo spôsobiť omeškanie projektu a jeho takmer dvojnásobné zdraženie, vďaka čomu Rusku môžu chýbať zdroje na druhý kontroverzný projekt obchádzajúci okrem iných aj Slovensko – South Stream v Čiernom mori.
Rusko zasa použilo ekologické zbrane proti Poľsku, ktoré chcelo v roku 2006 vybudovať plavebný kanál cez Mierzeju Wiślanu – nezávislý prístup k Baltu pre morský prístav v Elblągu. V súčasnosti musí Elbląg ležiaci v Vislovskom zálive používať kanál prechádzajúci územím Ruska, ktoré v rokoch 2006 – 2010 uvalilo na Poľsko politické embargo a nevpúšťalo do Elblągu lode. Kvôli ruským snahám sa výstavba kanálu musela odložiť do roku 2017 (mal byť hotový už v roku 2012) pod zámienkou ekologických výhrad, hoci je to len 1,2 km. V roku 2009 Rusko povolilo podmienečne vpúšťať lode do Elblągu cez svoje teritoriálne vody, avšak vynútilo si od Poľska iné ústupky, okrem iného súhlas so začatím rokovaní o novej dohode Rusko – EÚ.
Slovensko vo sfére Baltu
Ako vidíme, na Balte sa rozhoduje o mnohých bezpečnostných otázkach, ktoré majú vplyv aj na energetickú bezpečnosť Slovenska. Výstavba baltského plynovodu Nord Stream spôsobí, že Slovensko zároveň s Ukrajinou stratí postavenie najdôležitejšej tranzitnej krajiny. Rusko sa tiež snaží o významné obmedzenie využitia potrubia „Przyjaźń” a o nasmerovanie hlavného prúdu exportovanej ropy na tankery. V takej situácii je logická otázka, či je Bratislava schopná tieto procesy nejako ovplyvniť.
Odpoveď na túto otázku je kladná. V súlade so záväznou interpretáciou, Slovensko je tiež „baltskou krajinou“, keďže prostredníctvom riek Poprad a Dunajec má určitý vplyv na stav životného prostredia Baltského mora. Vychádzajúc z toho Slovensko môže požiadať o plnoprávne členstvo v takých baltských organizáciách ako HELCOM alebo Rada štátov Baltského mora – a z najväčšou pravdepodobnosťou bude hneď prijaté. Takýmto spôsobom by Bratislava získala možnosť reálneho vplyvu na rozhodnutia týkajúce sa Baltu, ktoré sa zdanlivo zaoberajú technickými záležitosťami, ale v skutočnosti sa jedná o to, či ruská ropa bude exportovaná cez Slovensko alebo ho obíde a bude prevážaná tankermi.
Zároveň je dôležité dodať, že „baltskosť“ Slovenska nie je len teoretizovaním. Na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre už niekoľko rokov funguje slovenské centrum Baltskej univerzity – virtuálnej učebne koordinovanej švédskou Univerzitou v Uppsale. Slovenskí študenti a vedci sú Švédmi vnímaní ako plnoprávni baltskí partneri, a slovenská veda sa už teraz podieľa na náprave stavu životného prostredia Baltu a na vypracovaní optimálnych riešení existujúcich problémov. Či sa k vedcom a študentom pridajú aj slovenskí diplomati, rozhodne sama Bratislava.
Zdroj: http://cenaa.org/
