Zmenu na prezidentskom poste v Kyjeve vo februári 2010 sprevádzala istá málo významná udalosť, ale s veľkým symbolickým významom. Pred piatimi rokmi sa Viktor Juščenko rozhodol, že sa nemôže pozerať na gýčový, neosovietsky nábytok v bývalom Kučmovom kabinete a objednal nový – štýlovejší a konzervatívnejší, aby sa tak odlíšil od kučmovskej minulosti aspoň v symbolickej rovine.
A teraz, niekoľko dní pred príchodom Janukovyča, končiaci prezident Juščenko tajne prikázal vrátiť do kabinetu Kučmov nábytok, ktorý celých päť rokov stál v sklade. „Nech sa teraz Janukovyč cíti tak, ako vtedy, keď pri tomto nábytku podával správy Kučmovi. Pretože sa vraciame do minulosti“ tlmočili neskôr spolupracovníci Juščenka.
Podľa názoru Viktora Juščenka je situácia pomerne jasná. Ukrajinci zvolili „antiukrajinského politika“ a vrátili tak krajinu do kučmovských časov. No napriek slovám exprezidenta, dnešná Ukrajina vôbec nepripomína pokračovanie „kučmizmu“ ani „voľbu proruskej orientácie“. Na rozdiel od prezidentských volieb z roku 2004 a parlamentných v rokoch 2006 a 2007 totiž v týchto voľbách zahraničnopolitické faktory neboli rozhodujúce. Veľa Ukrajincov bolo ochotných hlasovať hoci aj za čerta, len aby urobil ekonomické reformy a spravil v krajine poriadok. A keďže oranžové tábory Juščenka a Tymošenkovej nesplnili svoje sľuby o zásadnom zreformovaní krajiny, voliči, síce so skepticizmom, ale predsa, dali šancu Janukovyčovej opozícii, ktorú pokladajú za viac zbehlú v biznise, než romantický Juščenko alebo populistická Júlia.
Prečo sa reformy nekonali?
Fakt, že oranžoví nevykonali zásadné ekonomické reformy môže udivovať, pretože takéto očakávania boli celkom podložené. Práve Juščenkova vláda bola tou, ktorá v rokoch 1999-2001 spravila oneskorené, ale smelé reformy, ktoré ukončili desaťročie recesie a úpadku. Kvôli týmto očividným zásluhám na oživení ekonomiky sa Viktor Juščenko stal najpopulárnejším politikom a jasným favoritom prezidentského súboja, naplánovaného na rok 2004.
Po získaní vysnívanej moci však oranžový tím zásadné reformy nevykonal. Pravda, prvý polrok 2005 bol preplnený optimizmom i určitými zmenami (predovšetkým likvidáciou zjavných absurdností „kučmizmu“), ale už v septembri prišlo k zmene vlády (Júliu Tymošenkovú zamenil Jurij Jechanurov) a prvému konfliktu v oranžovom tábore. Relatívne reformátorským bolo len obdobie medzi víťazstvom Oranžovej revolúcie (január 2005) a parlamentnými voľbami (marec 2006), teda vládnutie Tymošenkovej a Jechanurova. Najväčšie zmeny sa týkali modernizácie armády podľa vzoru NATO, školstva (vstup do Bologneského systému, systémové protikorupčné opatrenia), zahraničnopolitickej sféry (vstup do WTO, zrušenie víz pre občanov EÚ a iných západných krajín), a tiež ekológie (harmonizácia zákonodarstva s európskym) a vnútorných záležitostí (likvidácia metód používania štátnych zamestnancov na politické účely, politického prenasledovania, dohľadu nad tlačou).
Ďalšiemu reformovaniu krajiny nepriali nielen početné konflikty medzi lídrami oranžového tábora, ale tiež osoba samotnej Júlie Tymošenkovej. Prvá a druhá vláda Tymošenkovej prijala množstvo populistických rozhodnutí v sociálnej oblasti: zásadná zvýšenie minimálnej mzdy a sociálnej podpory, poskytovanie pomoci pri narodení dieťaťa vo výške 8000 hryvní – čo je viac, než v susedných krajinách EÚ, udržiavanie nízkych cien plynu pre domácnosti bez ohľadu na neefektívnosť takého systému podpory najchudobnejších atď. Vláda Tymošenkovej si neporadila ani s ekonomickou krízou, ktorá nečakane prišla koncom roku 2008. Ukrajinský HDP spadol o rekordných 14 %, čo znamenalo návrat na úroveň z roku 2007.
Protikrízové voľby
V roku 2009 bolo na Ukrajine všetkým jasné, že desaťročie rýchleho rastu HDP a zlepšovania životnej úrovne sa skončilo spolu so začiatkom krízy. Pre Ukrajincov to bol šok: dekáda recesie 1990-1999 bola veľmi bolestivou skúsenosťou, aká mala navždy ostať minulosťou. A odrazu to začalo vyzerať tak, akoby všetky ekonomické úspechy minulej dekády mali byť premárnené v priebehu najbližších 2-3 rokov.
V týchto podmienkach nemohli ostatné prezidentské voľby byť len opakovaním volieb v roku 2004. Hoci bola krajina naďalej rozdelené na „prozápadných“ prívržencov Tymošenkovej a „proruských“ voličov Janukovyča, prozápadnosť alebo proruskosť neboli rozhodujúce. „Ľudia Janukovyča – to sú zradcovia a zlodeji, ale vyznajú sa v ekonomike a urobia poriadok,“ myslelo si mnoho voličov a práve vďaka tejto voličskejskupine Janukovyč získal prevahu nad svojou konkurentkou.
I keď Janukovyč a jeho klan „doneckých“ sú mentálne bližší k Rusku než k západnej Európe (opačne než ľudia okolo Tymošenkovej), jeho označovanie za proruského politika nie je vôbec korektné. Novovytvorená vláda Mykolu Azarova sa skladá takmer výlučne z veľkopodnikateľov, ktorí prišli do politiky v prvom rade kvôli ochrane svojich podnikov – a nie ruskej ideológie. „Ešte nikdy v histórii Ukrajiny nebola vláda tak silne a otvorene previazaná s biznisom. Vládu Azarova vytvorili podľa rovnakého princípu, podľa akého formujú dozornú radu v podnikoch“ píše novinarka Julia Mostova v tyždenniku „Dzerkalo tyžňa“.
Táto situácia, hoci s európskymi štandardami nemá nič spoločné, má svoje výhody. Predovšetkým, ministri-biznismeni majú osobný záujem na vrátení Ukrajiny na cestu ekonomického rozvoja. Okrem niekolkych skor symbolickych gestov na adresu Ruska netreba očakávať zblíženie Kyjeva s Moskvou. Hlavní konkurenti ukrajinských podnikov ťažkého a ťažobného priemyslu sa totiž nachádzajú práve v Rusku, a naopak najlákavejšie odbytové trhy v Európe a USA. To opodstatní nasmerovanie Janukovyča na ekonomickú integráciu s EÚ, predovšetkým podpísanie asociačnej dohody a vytvorenie zóny voľného obchodu EÚ-Ukrajina, a v dlhodobej perspektíve – bezvízový styk a vstup Ukrajiny do Európskeho ekonomického priestoru.
Štýl vládnutia – síce nie európsky, ale efektívny
Prvé kroky Janukovyča na poste prezidenta dávajú celkom konkrétnu predstavu o štýle vládnutia nového vedenia štátu. Janukovyč, akého ešte v roku 2004 považovali za bábku Kučmu a oligarchov, sa tento krát prejavil ako samostatný líder s autoritárskymi tendenciami. Janukovyč
sa nezľakol zmeniť „na svoj spôsob“ zákon o fungovaní parlamentu, ktorým zmenil princípy formovania koalície: odteraz ju vytvárajú nielen kompletné frakcie, ale aj samostatní poslanci. Vďaka tomu Janukovyč rýchlo získal podporu niekoľkých „zradcov“ z Bloku Júlie Tymošenkovej a Našej Ukrajiny, odvolal Tymošenkovej vládu a v rekordne krátkom čase vytvoril vlastnú vládu Mykolu Azarova.
Štýl, akým bola vláda vytvorená, je ďalšou vecou, ktorá odlišuje bielo-belasých (farby Strany regiónov) od oranžových. Nebolo nijakých niekoľkomesačných rokovaní medzi stranami, charakteristických pre uzatváranie koaličných dohôd za čias oranžových demokratov. Janukovyč svoju vládu vytvoril postaviac na jej čelo lojálneho technokrata Azarova, ktorý nie je zvyknutý prijímať samostatné rozhodnutia.
Reformy budú, ale nie také, aké sa očakávajú
Zloženie novej vlády vyvolalo veľké rozčarovanie u tých, ktorí dúfali, že Janukovyč pristúpi k radikálnym ekonomickým reformám. Väčšina ministrov sú známe tváre z časov prvej a druhej Janukovyčovej vlády, alebo inak hovoriac – sú to preverené tváre kučmovskej epochy. Pravda,
premiér Janukovyč s týmto tímom vykonal niekoľko reforiem (vrátane daňovej), ale očakávalo sa viac.
Väčšina komentátorov očakáva, že isté nevyhnutné reformy sa spravia (od vlády Tymošenkovej sa nedalo v posledných mesiacoch očakávať ani to), ekonomiku sa podarí vytiahnuť na cestu rastu a potom sa potreba ďalších zmien vytratí. Napokon si však reformy vynúti MMF – v súčasnej rozpočtovej situácii musí vláda Azarova jednoducho splniť všetky požiadavky MMF.
Prve mesiace po volbach už ukázali, ako bude vyzerať snaha Janukoviča obnovit ekonomicky rast. Za príklad nech stačí nedávna dohoda: lacnejší plyn za predlženie lehoty umiestnenia Čiernomorskej flotily v ukrajinskom Sevastopolu. Veľa novinárov označilo toto riešenie vetou „Ukrajina predaje nadeje za plyn”, pretože dodnes aj tak malo kto veril tomu, že Rusi dodržiavajú dohodnutého termínu a pokojne nechajú Sevastopol po 2017 roku. Skôr sa očakávalo, že Rusi budu sa snažiť zaostriť politicku situáciu na Kryme, čo by im umožnilo vynutene predlženie termínu pobytu flotily, bez akýchkoľvek ústupkov voči Ukrajine.
Dva kroky vpred a jeden vzad
Veľké rozhorčenie prívržencov oranžových vyvolalo pritom menovanie na post ministra školstva známeho rusofila Dmytra Tabačnyka. V minulosti sa mnohokrát prejavil ako horlivý zástanca oficiálneho štatútu ruského jazyka a sovietskych modelov v spoločenskom živote, predovšetkým v školstve. V porovnaní so svojím predchodcom – prozápadným reformátorom Ivan Vakarčukom, ktorý urobil veľa pre zavedenie
európskych štandardov v ukrajinskom školstve – Tabačnyk vyzerá ako človek z inej epochy. Nový minister už stihol vyhlásiť, že zruší jeho predchodcom zavedený systém nezávislého externého testovania (obdoba maturitnej skúšky), čo mnoho ľudí pochopilo ako priamu podporu
korupcie. V časoch Kučmu školstvo patrilo medzi najviac skorumpované oblasti života a tá mala systémový charakter: učitelia sa delili úplatkami s riaditeľmi, tí zasa s vedúcimi regionálnych školských úradov, a peniaze napokon prichádzali do vládnych kabinetov v Kyjeve. Nesúhlas s takým nehanebným korupčným systémom bol jeden z hlavných impulzov pre oranžovú revolúciu a reformu školstva možno považovať za jeden z nemnohých úspechov oranžových. Preto menovanie Tabačnyka, ktorý je živým symbolom najhorších časov minulosti už vyvolalo protesty študentov a oranžových politikov, najmä na západe Ukrajiny.
Optimizmus nevyvoláva ani samotný model rozvoja krajiny, ktorý propagujú ministri Azarovovej vlády a sám premiér. „Doneckí“ budú podporovať veľké priemyselné podniky (predovšetkým na východe a juhu) získavajúc na to potrebné zdroje tlakom na malých a stredných podnikateľov. A to určite nevytvorí podmienky pre systémovú ekonomickú zmenu podľa západných modelov (ktorá dnes funguje napríklad na Zakarpatí, v Haliči a na Volyni), hoci v krátkodobej perspektíve môže mať pekný štatistický efekt (vysoký rast HDP).
Čo na to EÚ a Slovensko?
Ako v tomto prípade sformulovať princípy európskej a slovenskej politiky voči Ukrajine? Predovšetkým je treba pochopiť , že v roku 2005 sa Brusel dopustil chyby, keď Ukrajine neposkytol možnosť čerpať finančnú pomoc na takej úrovni, z akej sa pred vstupom tešilo Slovensko či Poľsko.Tieto peniaze, spolu s technickou pomocou a zrušením víz by v rokoch 2005-2010 určite pôsobili ako katalyzátor reforiem, dnešná situácia na Ukrajine by nebola horšia ako v Rumunsku, a Kyjev by mal jednoznačnú prozápadnú orientáciu.
Čas sa vrátiť nedá, ale minulé chyby môžeme kompenzovať pomocou Východného partnerstva, ktoré treba naplniť plnohodnotným obsahom. Avšak aj tu sa názory rozchádzajú vo finančných otázkach, v skutočnosti by bolo treba asi desať krát viac zdrojov. Druhá vec je ich využitie: miesto rozdeľovania európskych peňazí na konferencie a školenia na Ukrajine, je treba ich sústrediť na rozvoj základnej infraštruktúry a vybavenia, pretože to potrebuje Ukrajina najviac.
Kým budú ekonomický model krajiny určovať odiózni oligarchovia z východu a juhu Ukrajiny, a nie drobný a stredný biznis zo západu a stredu, Ukrajina sa nestane normálnou európskou krajinou. Podpora ekonomického rozvoja regiónov západu a stredu Ukrajiny rozvíjajúcich sa podľa európskeho modelu (decentralizácia kapitálu, rozvinutý sektor služieb, viac ekologické hospodárstvo), je v záujme EÚ oveľa viac než podpora oligarchicko-koloniálnej schémy na východe a juhu (niekoľko veľkých podnikov, ktoré exploatujú všetko naokolo).
Je potrebné konečne venovať viac pozornosti zlepšeniu situácie na hraniciach Ukrajiny s EÚ, kde sú dnes čakacie doby sú až niekoľko desiatok hodín. Pretože bez fyzického skrátenia cesty medzi Užhorodom a Košicami sú všetky slová o podpore prozápadného smerovania Ukrajiny málo platné. Len samotné navrátenie pešieho a cyklistického prechodu (zrušený v roku 2007) na hraničný priechod Vyšné Nemecké – Užhorod, by Ukrajinu priblížilo k Európe viac než sto konferencií na tému „Ukrajina a Slovensko spolu v NATO“.
Paradoxne, ale príchod nového prezidenta a vlády, akých na Západe považujú za proruskych, môže dokonca zrýchliť integráciu Ukrajiny z Európou. Posledne pat rokov oranžovej vlády ukázalo, ze Západ nemal záujem u podporovanie Ukrajiny, keďže ona aj tak patrila k prozápadným štátom. Pritom v rokoch 2007-2009 Európa a USA venovali veľkú pozornosť Bielorusku, ktoré v tých rokoch balansovalo medzi Západom a Ruskom. Pri novej ukrajinskej vláde Západ bude musieť ponúknuť niečo konkrétne (finančnú a technickú podporu, zrušenie víza), aby zabrániť smerovaniu Kyjeva na Východ, a Janukovič a jeho lúdia sú pre Európu určite oveľa lepšími partnermi, nez autoritársky Lukašenka.
Jakub Łoginow
